Jan Hrach

Na vysokú školu som prišiel plný energie a chuti urobiť všetko pre to nejakou svojou troškou pomôcť spoločnosti. Po dvadsiatich rokoch cítim sklamanie. Skúsim vysvetliť.

Pochádam z malého mesta odkiaľ som nemal šancu vidieť, že na slovenských vysokých školách pôsobia ľudia, ktorí vo svojom odbore predstavujú naozaj svetovú špičku. Vedia to oni, ich okolie, komunita vo svete, ale nie sú známi. Povahovo sú to väčšinou ľudia, ktorým „medializácia“ vadí, oni svoju prácu robia najlepšie ako vedia ale nemajú potrebu sa tým chváliť. Mlčky predpokladajú, že tak robia všetci.

Nechcem dokazovať to, že aj na Slovensku sú ľudia vo vede na špičkovej úrovni, stačí ak si človek uvedomí, že tak ako aj inde na svete aj na Slovensku sa nájdu fakt šikovní ľudia. Slováci sa radi podceňujú, to je tu populárny šport nadávať na všetko slovenské. Skúsme sa na chvíľu toho zbaviť a zmierme sa s tým, že aj u nás sú šikovní ľudia.

Po pár rokoch v akademickom prostredí mi v hlave vŕtala jedna vec – videl som na môj vkus veľa ľudí, ktorých som si veľmi vážil, obdivoval, boli naozaj dobrí ale akoby sami seba zakopali, teda mali výsledky, ale nikde relevantne ich neprezentovali, priam sa núkali projekty pre nich ale nezapojili sa do nich. Ja plný energie a chuti by som na ich mieste hneď do toho šiel. Nerozumel som tomu.

Čas plynul a videl som, že v akademickom prostredí boli ľudia zmierení s tým, že treba šetriť a teda že ich podmienky práce a mzdy sú silne podpriemerné, nevadilo im to, lebo tí ľudia považujú peniaze len za prostriedok, nie ako cieľ alebo zmysel života. Vedeli, že ak by robili v komercii, mali by výrazne vyššie príjmy ale nerobili by to, čo považujú za dôležité. A byť užitočný je pre takých ľudí dôležitejšie ako prachy. Ono systém v slovenskej vede bol v tomto dokonalý, komu išlo o zárobok neskutočne rýchlo z vedy ušiel. Smutnejšie boli prípady kolegov a kamarátov, ktorí chceli robiť vo vede ale realita života ich prinútila vedu opustiť – väčšinou to znamenalo, že robili výrazne jednoduchšiu prácu len za omnoho väčší plat.

To bolo ešte obdobie, kedy sme mohli byť hrdý na to, že naše školstvo – teraz myslím základné a stredné školy – je naozaj kvalitné. Áno, aj také tu niekedy bolo. Človek počúval, že prioritou je vedomostná spoločnosť a súčasne počúval ministrov školstva ako hovoria o potrebe znižovať deficit, potrebe šetriť. Bral by som to ak by to hovoril minister financií, veď jeho povinnosť je starať sa o štátnu kasu, ale keď toto hovorí minister školstva?!? Ozaj, ktorý bol posledný minister školstva, ktorý sa snažil presadiť potreby školstva? Mám svoj tip, ale jednak tu nechcem ťahať politiku ale asi si ju 🙂 asi väčšina ani nebude pamätať.

OK, naraz som sa ocitol v stave, kedy sa patrí naplno zapojiť do vedeckej práce – teda žiadať o granty. Mal som už za sebou výsledky, tešilo ma, že moje výsledky sa aj ďalej používajú, mal som radosť, že som užitočný. Z prvej výzvy, do ktorej som sa zapojil som bol sklamaný. Nie preto, že nevyšla, ale zo zdôvodnenia – požadované mzdové prostriedky sú príliš nízke na to, aby sa projekt dal realizovať – bol som mladý a naivný :-). Prvý krok k pochopeniu bol keď som videl veci typu, že teraz prechádzajú projekty, kde sú kľúčové slová nano a bio. Ale to bolo nič, aj keď ma to nahnevalo lebo mi to pripadalo na úrovni reklamy na jogurty. Druhý krok bol keď som pochopil, že nezáleží na podanom projekte, ale … nie, toto nebudem rozpisovať, ale veď vieme, že na Slovensku každý každého pozná – ale ja som nič nepovedal 🙂 Ďalšie kroky – kto zažil vie.

Áno, všetko to som si uvedomoval. Rovnako ako ľudia okolo mňa, veď sme si pofrflali. Vadilo aj to, že sa stále viac a viac zvyšovala byrokracia okolo projektov, ale to by bolo na minimálne knihu, nebudem to tu točiť. Ale po rokoch sme už na to boli zvyknutí, stále sme videli svoju prácu ako niečo, na čom nám naozaj záleží a veci okolo za nutné zlo. Ale každého to hnevalo, ako príklad uvediem diskusiu s kolegovcami po jednej konferencii. Kolega skonštatoval – Ako ja som úplne blbý? To aby ja som znášal všetku tú byrokraciu, šikanovanie len preto, aby som mohol robiť viac? No kto okrem nás vynaloží toľkú námahu aby mohol viac makať? Chvíľa ticha a všetci si uvedomili, že má pravdu a že my berieme ako samozrejme, že to všetko znášame len preto, aby sme mohli robiť viac. Naozaj bolo niekedy trápne zdôvodňovať v projekte, že chceme makať.

V rámci OBSE bolo Slovensko celé roky zapojené do prieskumu o úrovni vedomosti a schopností žiakov ZŠ a SŠ a vždy sme sa umiestnili medzi prvými – tomu sa veľmi nevenovala pozornosť, veď každý vedel, že máme výborne školstvo, to len potvrdzovalo čo každý vedel. Prieskum sa robil raz za 5 rokov. A naraz nové výsledky ukázali, že Slovensko sa prepadlo na posledné miesta. Videl som reakcie zodpovedných vrátane ministra školstva v televízii, jednoducho nechápali čo sa stalo. Pripadali mi smiešni – 20 rokov niečo dusíte a naraz sa ukáže, že to, čo poslednú generáciu riešilo problém prežitia už nepatrí medzi špičku? Nie je už samotná otázka trápna? A čo si mám myslieť o ministrovi školstva, ktorý vyzerá ako vyoraná myš a nechápe? Ak by bol správny chlap tak povie, že to berie ako facku a výzvu a pokúsi sa to zvrátiť. No ale takého ministra školstva sme tu ešte nemali. Namiesto toho som počul o metodike prieskumu, chybovosti takého zisťovania. Inými slovami, nie my máme stále to kvalitné školstvo ako predtým, no worry, be happy. A zase v médiach frázy o vedomostnej spoločnosti. To bolo vtedy ale teraz som to dávno nepočul, už sa na vedomostnú spoločnosť ani nehraju.

Zaujímalo ma, prečo je v Japonsku najvyššia priemerná mzda (s výminkou malých štátikov typu Monako, Luxembursko kde to naozaj nezohľadňuje realitu) v rámci sveta. Odpoveď bola jednoznačná, minimálne od 70tych rokov silne investujú do vzdelania a výskumu. Aj podpriemerne vzdelaný Japonec je prílš vzdelaný na to, aby robil primitívnu, málo platenú prácu – to si nechajú robiť „vonku“. U nás sa ľudia najčastejšie sťažujú, aké sú nízke mzdy, ale ešte som nepočul výčitku, že by niekomu vadilo, že štát dusí vedu a výskum. Ale videl som mnohé reakcie typu výskumníci sú darmožráči – choďte to vykladať Japoncom, ako sorry ale oni vedia prečo sa majú dobre 🙂 Vieme vôbec čo my chceme? Vyššie mzdy ale za čo?

Zase čas pokročil a … normatívy na ZŠ a SŠ a platby VŠ podľa počtu študentov vidím ako geniálny spôsob, ako zničiť kvalitu a zvýhodniť podpriemer. Ano, keď do systému dáte nejakú požiadavku výstupov tak sa tieto naplnia. To platí vždy, dopyt a ponuka, základ ekonómie. Lenže ak sa nikto nepýta, ako sa ten dopyt naplnil, tak tým, čo ide naozaj o vec sa na nejake čiaročky vykašlu – už zažili toľko poníženia a necúvli že necúvnu ani teraz. A vychcáklovia budú produkovať v bulhaských vestníkoch a tlačiť si skriptá v brnenskej tlačiarni aby to mohli vydávať za zahraničnú monografiu. No to bola prvá etepa, ďalšia bola, že systém tlačil všetkých „robiť dobrý dojem“. <– nie, tu nebudem pokračovať, reakcie ľudí na hlúpu situáciu  …

Keď som začínal na výške čudoval som sa niekoľkým naozaj šikovným ľuďom, prečo sa sami zakopali. Postupne som ich začal chápať a teraz som jedným z nich. Naozaj je pre mňa dôležitejšie vedieť, že práca ktorú robím má zmysel, na medzinárodnej konferencii vidím, že ľudia poznajú moje články a pýtajú sa na detaily, že nadväzujú na to čo som spravil. Alebo sa mám zapojiť do kolotoča, kde tú pravú podstatu – najúprimnejšie urobiť a vydať zo seba maximum čo cítim že by bolo užitočné – sa nieže stráca, to tam už ani nie je… ako sorry, už nemám síl venovať tomu energiu, radšej ostanem mimo, zakopaný. Trochu ma mrzí to, že keď na mňa pozrie študák plný energie a chuti, nebude chápať prečo som sa zakopal. Ale ja mu to vysvetľovať nebudem, je ešte mladý, nech si ešte chvíľu tie ideály ponecha, nebudem mu ich brať.